Myslím, že sny boli vždy taká moja tajná komôrka, z ktorej tu a tam niečo uletelo. Zo snami je to tak trochu ako s umením. Keď si píšete sny a zaoberáte sa nimi, je to trošku akoby ste si maľovali. Skrátka, niečo si tam niekde pachtíte, nikto to nevidí, občas niečo niekomu ukážete.
Nie sme totiž zvyknutí zaoberať sa snami, symbolmi, mystikou či spiritualitou a tak sa o tom málokedy rozpráva. Nestíhame napĺňať svoje vysoké očakávania a tak sa až príliš často ukrývame do preklikávacích útočísk a vravíme že máme málo času a ten čas čo máme zalepíme zmesou rýchlo dostupnej zábavy a debilty, pretože sme tak unavení zo žitia zajtrajška, že nedokážeme žiť dnes. Niet miesta pre zázraky, tajomno, či ticho v ktorom všetko rastie.
Málo kto sa dnes vážne zaoberá snami a vždy riskuje, že bude za blázna, keď na otázku "Na čo myslíš?" ,odpovie: "Vieš, chcem vedieť, čo to znamená, že ma tie veľhady preniesli cez rozvodnenú rieku na druhú stranu do mesta, ktoré bolo vtesané do skaly a prerastené obrovskými koreňmi; či prečo dieťa, čo sa na mňa tak uprene pozrelo, malo oči celé čierne, bez bielok; alebo kam som šiel, keď som sa ponáral na chrbte veľrýb a cítil ich krásu a dotyk gumovitej kože na rukách; a čo tým myslela tá zázračná starena, keď mi povedala, že si mám dobre všimnúť, že kráľ na súsoší je len jednou z postáv"...
Málo kto sa dnes vážne zaoberá snami a vždy riskuje, že bude za blázna, keď na otázku "Na čo myslíš?" ,odpovie: "Vieš, chcem vedieť, čo to znamená, že ma tie veľhady preniesli cez rozvodnenú rieku na druhú stranu do mesta, ktoré bolo vtesané do skaly a prerastené obrovskými koreňmi; či prečo dieťa, čo sa na mňa tak uprene pozrelo, malo oči celé čierne, bez bielok; alebo kam som šiel, keď som sa ponáral na chrbte veľrýb a cítil ich krásu a dotyk gumovitej kože na rukách; a čo tým myslela tá zázračná starena, keď mi povedala, že si mám dobre všimnúť, že kráľ na súsoší je len jednou z postáv"...
Na tomto mieste je zrejmé, že moje pokusy vyjadrovať sa stručne zlyhaly už v detstve, a tak to ostalo doteraz. Avšak ak ste dobrodružní záujemcovia ochotní prečítať sa cez tieto siahodlhé litánie, rád by som sa vami postupne podelil o moje najlepšie snové zážitky, ktoré som mal to požehnanie za posledných 8 rokov, čo sa snami zaoberám, zažiť.
Myslím, že ako úvodný sen by sa hodil ten, ktorý v podstate odštartoval moju duchovnú cestu a bol jeden z prvých výrazných a silných snov, ktoré sa mi prisnili.
Nech sa snažíme pozerať na sny akokoľvek, či práve vyhráveme alebo prehrávame zápas o porozumenie im, jedno je isté - vždy sa viažu na náš život a na to, čo žijeme a čo sa v nás deje. Je to práve preto, prečo sa ku každému snu viaže aj príbeh. Tu je ten môj - o tom, ako som uveril v Boha.
Narodil som sa v úžasnej a ateistickej rodine, ktorá náboženstvu či viere neprikladala nijaký zvláštny význam, skôr sa od nich stránila. Jediná babka dodržiavala náboženské rituály a verila v Boha. Nikdy sme však nechodili do kostola a o viere sa doma veľmi nehovorilo. Sám som sa pokladal za ateistu a keby mi niekto vtedy povedal, že viera raz bude tvoriť absolútne základnú a každodennú súčasť môjho života, bol by som sa nad tým zrejme len pousmial. Nicméně :), o niekoľko rokov neskôr, tak okolo 18-tky, v čase zrenia mojich názorov o všetko-možnom, sa mi prisnil tento sen:
Stál som na okraji veľkého jazera a pozeral som sa do diaľky. Zrazu som sa strhol a pocítil obrovskú neuveriteľnú silu prírody. Vedený touto silou som si kľakol na kolená a položil obe ruky dlaňami na sivobielu štruktúru veľkej skaly, na ktorej som bol. Cítil som ako silno vibruje a táto vibrácia sa zmenila na šialený ohlušujúci všetkoprestupujúci hukot, ktorý naplnil celé moje telo a každú jednotlivú bunku mojej fyzickej aj psychickej bytosti. Do tmy, ktorá nastala, sa tento hukot zhmotnil v žiarivé žlto-oranžové svetlo, ktoré sa na mňa zhora znieslo a za ktorým presvitala postava na tróne. Táto postava mi povedala jedinú vetu. Bola to veta: "No čo, chlapče?"
Samozrejme som bol z toho sna úplne vysratý :), aj keď zároveň aj šťastný. Nejako som na to však zabudol a asi tak po mesiaci, keď som bol v jednej osobnej kríze a riešil som mnoho vnútorných otázok, mi to všetko nejako zapadlo. Vesmír, príroda, systém, osud, v ktorý som na rozdiel od Boha vždy veril, Krišna, Ježiš, Gáneša, anjeli či Život sám,všetko sú to synonymá , či rôzne aspekty tej istej absolútnej bytosti menom Boh. A tak, ako my sme súčasťou Boha, aj on je súčasťou nás.
Trvalo ešte dlho, kým môj spirituálny vývoj nabral jasnejšie kontúry, bolo ešte mnoho kríz, otázok aj odpovedí, avšak toto bol celkom jednoznačne jeden z jasných - snových bodov jeho začiatku a ako to už býva, predchádzal vedomej realite o nejaký ten krôčik.
